Monika Bilik

Raz mi jeden priatel povedal, ktoreho som sa snazila motivovat, aby som skusila nieco napisat. Je celkom lahke namotivovat niekoho nieco napisat, tazsie je to vsak pri sebe samom. Mna momentalne namotivovala moja sucasna situacia, ktoru ale rozoberat nebudem. Otazne vsak je, ci je dobre stazovat sa alebo nie. Kadopadne najlepsie je, ak ma clovek pri sebe ludi, ktorym moze kedykolvek povedat hocico bezohladu na jeho obsah, a ozajstny priatel si nas vypocuje vzdy, ci?.. Co ak ale momentalne nemame nikoho pri sebe? Prihlasime sa na Facebook a zacneme hadzat nejaky status, ci sa "nahodou" niekto ozve? Alebo rovno otravovat ludi? Ak mame ale aspon kusok svedomia, ktore nas sem tam hryzie (ak vobec), je pre nas zvlastne vytahovat veci pred druhymi, i ked niekedy je nam 'jedno' kto to je, hlavne, nech zo seba nieco vypustime a odbremenime aspon nieco. Je to urcite lepsie ako nieco v sebe dusit. Pretoze ak v sebe potlacame emocie, popripade ich neriesime, vytvarame este vacsie "zlo", ktore vytvara problemy, ktore sa neskor, alebo teda casom, riesia tazko. Paci sa mi jeden citat, ktory znie: "I've always believed that a lot of the trouble in the world would disappear if we were talking to each other instead of about each other." - Ronald Reagan. Je to uplna pravda. Je smutne, ked clovek vyhladava urcitych ludi len vtedy, ked mu to vyhovuje, alebo dana osoba vyhovuje. Ak niekoho nahnevate, alebo sa len nahneva sam z jesitnosti a potom ste ten "zly" a momentalne mu nevyhovujete. Nie je to smiesne? Musime byt stale tak jednoliato pozerajuci na seba sameho? "Pocuj Janka, ta Danka mi uz lezie na nervy, lebo..." a o par dni, naopak "Pocuj Danka, Janka Ti ma tak nahnevala..." Mozno hlupy priklad, ale myslim, ze niektory ste sa s tym uz stretli a poznate okolo seba cloveka, ktory nic nerobi, len sa stazuje a vyciciava z Vas pozitivnu energiu (ako mozno aj ja teraz ;) snad ale nie) ... A miesto toho, aby danu situaciu riesil, alebo si s niekym nieco vyjasnil, otravuje a deprimuje ludi naokolo. A potom sa cuduje, ze sa mu vyhybame, aby z nas nevycical aj to "posledne" pozitivne, co si z daneho dna uchoval...  Popravde sa trosku zacinam citit ako ten vyciciavac, ktory sa prave stazuje... Kazdopadne, tymito vetami som len chcela povedat, a kazdemu trosku "vstupit do svedomia", aby sme vsetko riesili priamo, a ak nie, tak aspon nenechavat problemy problemami, ale skor hladat moznosti ich riesenia a ak nie priamo tak aspon nepriamo. Ale nechavat druhych na ihlickach, co si asi myslime? Hnevame sa? Ci mame len jeden z tych "super dni"? Ved kolko ludi by sme nestratili, ak by nezlyhala kominikacia medzi nami.. Stratili ste uz niekoho prave preto, ze ste si nieco nevyjasnili, alebo kazdy z Vas si myslel svoje, pricom je jasne, ze "kazda minca ma dve strany"? A potom je uz neskoro..